Nehemiáš 8 -9

Privítanie a modlitba

Privítanie

Modlitba

Pieseň 157

Nahrávanie!

Nehemiáš 8, 13-18

13 Na druhý deň sa zhromaždili predáci rodín všetkého ľudu, kňazi aj leviti k zákonníkovi Ezdrášovi, aby sa ďalej oboznámili so slovami zákona.

Bratia a sestry, počas prvého dňa siedmeho mesiaca, len niekoľko dní po dokončení stavby hradieb, vyzval Boží ľud zákonníka Ezdráša, aby čítal Božie slovo a Boží zákon všetkému ľudu, ktorý sa zhromaždil v Jeruzaleme pri vodnej bráne. Bolo to úžasné, ľudia počúvali čítanie Písma a výklad niekoľko hodín, boli hlboko zasiahnutí až do sĺz.

Našli sa však aj takí, ktorí chceli počuť a čítať ešte viac. Na druhý deň sa ku Ezdrášovi zhromaždili hlavne poprední ľudia.

Všimnime si kto každý prišiel. Predáci rodín, kňazi a leviti. Prečo práve títo? Pretože tieto skupiny pochopili, že je ich úlohou poznať Písmo a ďalej ho vyučovať. Kňazi, ale aj otcovia rodín.

Kto boli predáci rodín? "Predáci rodín" boli otcovia, a zástupcovia rodín, ktorí prišli študovať Bibliu, aby ju mohli učiť svoje rodiny.

Hlavy rodín boli zodpovedné za životný štýl svojich blízkych. Tu chceli praktizovať to, čo prikazuje Dt 6,4-9, že všetci ľudia, nielen kňazi, mali poznať "tieto príkazy" a hovoriť o nich. Dnes ešte viac, nielen pastieri a "odborníci", ale všetci veriaci by mali poznať Písmo, spoločne uvažovať o uplatňovaní biblických, etických princípov v každej oblasti života. Poznať a praktizovať učenie Písma znamená uplatňovať biblické princípy v každej oblasti života. Nikdy nesmieme dovoliť, aby sa Biblia stala výlučným vlastníctvom učencov a kazateľov. Poznať ju potrebujeme všetci.

Otcovia a muži v rodinách, držte sa svojho povolania poznať Písmo a učiť ho svoje deti.

Naše deti, myslím na deti veriacich rodičov, nie sú na tom až tak dobre so znalosťou Biblie. Niektoré áno a dokonca veľmi dobre, ale niektoré slabo. Vina nepadá na besiedky. Besiedky pomáhajú, ale zodpovednosť je na rodičoch. Poviem len jeden príklad, nie z nášho zboru, už sa mi stalo, že zdravé 5 ročné dievčatko, dcéra veriacich rodičov, členov našej cirkvi, nevedela nič o Pánovi Ježišovi, nič o stvorení sveta a takmer nič o ďalších Biblických príbehoch. To je neprijateľné a neprístupné. Ak sa vám to niekedy stane a stanete sa s podobným prípadom, prosím, pokojne v mojom mene upozornite rodičov detí, že toto je hriech vysokého rangu.

14 V zákone, ktorý Hospodin prikázal prostredníctvom Mojžiša, našli napísané, že Izraeliti majú počas slávnosti v siedmom mesiaci bývať v stanoch

15 a že majú vyhlásiť a rozhlásiť vo všetkých mestách i v Jeruzaleme: „Vyjdite do hôr, prineste ratolesti šľachtených i planých olív, ratolesti myrtové, palmové aj ratolesti iných listnatých stromov na zhotovenie stanov, ako je napísané.“

Bol to druhý deň siedmeho mesiaca. Siedmy mesiac zahŕňal Deň zmierenia a Sviatok stánkov (porov. Ezd 3). Deň zmierenia sa nespomína, možno preto, že súvisel skôr s kňazskou činnosťou; tu sa kladie dôraz na to, čo robilo spoločenstvo Izraela. Je len druhý deň, ľud mal ešte čas na prípravu a vyhlásenie sviatku stánkov, ktorý sa začínal pätnásteho dňa v mesiaci. Horlivo robili presne to, čo im Boh prikázal.

Aký zmysel mali tieto sviatky pre Jeruzalemčanov a Júdovcov? Izraelské sviatky pripomínali, čo pre nich Boh urobil v minulosti. Keď rok čo rok slávili Paschu, a sviatok Stánkov a Týždňov (pozri Dt 16), znovu si pripomínali, čo pre nich Boh urobil pri východe z Egypta, počas putovania púšťou a pri vstupe do krajiny, aby si užívali jej plody. Takéto opätovné prežívanie minulosti malo formovať ich pohľad na svet, a to nepochybne prispelo k tomu, že starozákonní autori neustále porovnávali spôsob, akým Boh zachráni svoj ľud v budúcnosti, so spôsobom, akým ho zachránil v minulosti. Sviatky a čítanie Písma počas sviatkov im pomáhalo v raste viery a v pohľade do budúcnosti. Pán je a bude s nimi.

Tí, ktorí prežili vyhnanstvo a vrátili sa do Jeruzalema a vynaložili veľké úsilie na obnovu múru, prirodzene premýšľali o tom, čo pre nich Boh urobil v súčasnosti, v zmysle toho, čo Boh urobil pre predchádzajúce generácie v minulosti.

Keď si spojíma vyvedenie z Egypta a osídlenie zasľúbenej zeme s obdobím Nehemiáša a návratom zajatcov z Babylonu, lepšie rozumieme, že tieto sviatky im ukazovali na Božiu vernosť a starostlivosť.

16 Vtedy ľudia vyšli, doniesli ratolesti a zhotovili si stany, každý na svojej streche, na svojich dvoroch, na nádvorí Božieho domu, na námestí pri Vodnej bráne i na námestí pri Efrajimskej bráne.

17 Tak si celé spoločenstvo tých, čo sa vrátili zo zajatia, zhotovilo stany a bývalo v nich. Izraeliti tak totiž nerobili od čias Jozuu, syna Núna, až po onen deň. Zavládla preveľká radosť.

Tým, že Nehemiáš poznamenáva, že sa "vrátili z vyhnanstva", vyzýva svojich poslucháčov, aby porovnali cestu, ktorú absolvovali navrátilci, s cestou, ktorá sa slávi počas sviatku stánkov. Spomenutím Jozueho sa Nehemiáš odvoláva na spôsob, akým Izrael pod jeho vedením dobyl krajinu, a je to, akoby sa k Ezdrášovi, novému Mojžišovi, pripojil Nehemiáš, nový Jozue, aby uskutočnil akýsi nový exodus a nové dobytie krajiny.

Bratia a sestry, ďalej im mal stánok pripomínať, že bol dočasnou stavbou, prístreškom, ktorý pripomínala dočasný charakter obydlia Izraela na púšti po vyhnaní z Egypta. Takýto čin bol hlbokým vyjadrením ich viery v Boha, ktorý s nimi prebýval. Taktiež aj to, že očakávajú plné kraľovanie v zasľúbenej zemi.

Keď ľudia začali sláviť sviatok s novým pochopením a novým zmyslom pre poslušnosť, prinieslo im to veľkú radosť. Poslušnosť Bohu ako spoločenstvu prináša Božie požehnanie a veľkú radosť.

18 Každodenne, od prvého až do posledného dňa, sa čítala kniha Božieho zákona. Sedem dní svätili slávnosť a na ôsmy deň sa podľa nariadenia konalo slávnostné zhromaždenie.

Deuteronómium 31,12-13 prikazuje čítať Zákon každý siedmy rok na sviatok stánkov: "Aby počúvali a naučili sa báť Pána, svojho Boha, a pozorne sa riadili všetkými slovami tohto zákona. Ich deti, ktoré tento zákon nepoznajú, ho musia počúvať a naučiť sa báť sa Hospodina."

Nehemiáš 8 zdôrazňuje, že všetok Boží ľud musí poznať jeho slovo.

Pavlov príkaz Timotejovi stále platí pre služobníkov: "Hlásaj slovo!" (2 Tim 4, 2); a Jakubovo slovo platí pre všetkých veriacich: "Buďte činiteľmi slova, a nie iba poslucháčmi, ktorí klamú sami seba" (Jn 1, 22).

Táto kapitola tiež zdôrazňuje potrebu napomínania založeného na Slove (Neh 8,9-12). Ezdrášovi pomocníci vysvetľovali význam Zákona a jeho význam pre ľud v jeho situácii. Najprv pochopili svoju potrebu odpustenia; potom potrebovali vysvetlenie Božieho odpustenia a jeho milosti.

Božie slovo zjavuje Božiu priazeň a Božie mocné činy v prospech svojho ľudu ukazujú, že ho miluje. Tieto mocné činy sa potom oslavujú na sviatky, ktoré Boh dáva svojmu ľudu, aby si pripomínali, čo preň urobil a ako ich miluje.

-My a iné biblické zbory veríme, že výkladové kázanie je hlavným spôsobom kázania Božieho slova. Preto na kázňach sa primárne sústredíme na to, čo je v Písme napísané. Nemávam témy, ku ktorým priradím Biblické pasáže, to sa deje zriedkavo. Máme text, prechádzame ho verš po verši a vykladáme ich, aby sme rozumeli, čo hovorili prvým prijímateľom slova, potom čo to hovorí nám dnes a ako ho máme aplikovať v živote.

Boží ľud má v prvom rade túžiť po Božom slove, po hlase a vôli živého Pána zjavenej v Písme, nie po príbehoch a názoroch kazateľa. Rozobrať text a porozumieť jeho zmyslu, aby Boží ľud pochopil Božie slovo a poslúchol ho. A keď Boží ľud prijme Božie slovo, stretne sa s pokáním. Musí znieť Božie zapísané slovo, ono má autoritu, ono je živé a ostré, aby menilo naše životy. Preto sú tematické kázne v našom zbore ojedinelé, len keď je vyslovene potrebné hovoriť o nejakej téme. Napríklad keď sme hovorili o téme staršovstva pred voľbami alebo keď hovoríme o krste pri slávnosti krstu a podobne.

Nehemiáš 9, 1-37

1 V dvadsiaty štvrtý deň toho istého mesiaca sa Izraeliti zhromaždili. Oblečení do vrecoviny a posypaní zemou sa postili.

Bratia a sestry, stále sme v siedmom mesiaci. Je dvadsiaty štvrtý deň mesiaca a Izraeliti sa opäť zhromaždili. Oplakávajú svoje hriechy v pôste, oblečení do vrecoviny a sú posypaní zemou. Ľutujú svoj hriech úprimne. Pozoruhodné na tom je, že už prvé volanie po pokání pocítili, keď sa zákon čítal v prvý deň mesiaca. Prešiel už takmer celý mesiac. Neboli schopní vyrovnať sa s prestúpeniami, ktoré vykonali v minulosti. Vtedy ich Nehemiáš a služobníci vyzývali ku radosti a nie ku žiaľu nad hriechmi. Postarali sa teda o všetko, čo zákon vyžaduje, a o 23 dní neskôr sa zhromaždili, aby sa vysporiadali so svojím hriechom opäť.

Boli sme niekedy usvedčení zo svojho hriechu v čase, keď nebolo vhodné, aby sme sa ním zaoberali? Možno to bolo nedávno. Možno sa niečo stalo, keď ste sa s niekým rozprávali, a jednoducho nebolo vhodné, aby ste v tej chvíli padli pred Bohom na tvár, volali k nemu a riešili svoj hriech. Ak sme pocítili volanie Písma po pokání, ktoré sme neriešili, postarajme sa o svoje nedokončené záležitosti, nie je problém ešte raz žialiť nad hriechom a žiadať o oslobodenie.

2 Potomkovia Izraela sa oddelili od všetkých cudzincov, postavili sa a vyznávali svoje hriechy aj previnenia svojich otcov.

Pri príchode z babylonského zajatia si Izraeliti doniesli aj niekoľko tisíc otrokov, možno text naráža na nich alebo aj na iných nežidov, cudzincov, ktorí boli vtedy v meste.

Ľud, ktorý pochádzal z Izraela, bol vymenovaný už v 7. kapitole, aby mohli určiť, kto môže byť zapísaný medzi ľud, medzi rody Izraela. Izraeliti sa teda oddelili od cudzincov alebo od tých, ktorí nemohli dokázať svoj Izraelský pôvod. Prečo to urobili?

Vyznávajú hriech ako ľud Izraela. Vyznávajú svoj vlastný hriech a hriech svojich otcov. Neizraeliti zjavne nenesú zodpovednosť za hriechy izraelského národa a jeho otcov. Izraeliti sa oddelili od všetkých cudzincov, dokonca aj od tých, ktorí sa pripojili k Božiemu ľudu.

"Chystajú sa robiť pokánie za hriechy svojich otcov, preto sa oddeľujú od tých, ktorí nepochádzajú z otcov" (Ezdráš a Nehemiáš, 531). Izraeliti potom vo veršoch 6-37 uznajú všetko, čo pre nich Boh urobil, a vyznajú všetky spôsoby, ktorými Izrael nerešpektoval to, čo pre nich Boh urobil. Ako Ho neposlúchali a v tejto kapitole vyznajú, že všetko dostali a nič si nevážili.

3 Povstali na svojich miestach, keď štvrtinu dňa čítali v knihe zákona Hospodina, svojho Boha, a štvrtinu dňa sa vyznávali a klaňali Hospodinovi, svojmu Bohu.

4 Potom sa Ješúa, Bani, Kadmíel, Šebanja, Bunni, Šerebja, Bani a Kenáni postavili na stupienok pre levitov a hlasno vzývali Hospodina, svojho Boha.

5 Leviti Ješúa, Kadmíel, Bani, Chašabneja, Šerebja, Hodija, Šebanja a Petachja povedali: „Povstaňte, dobrorečte Hospodinovi, svojmu Bohu, od vekov až naveky! Nech dobrorečia tvojmu slávnemu menu, ktoré je vyvýšené nad každé dobrorečenie a chválu.

V týchto kapitolách vidíme pokračovanie prebudenia, ktoré nastalo, keď sa ľudia zhromaždili ako spoločenstvo veriacich pri Božom slove, na osobitný čas modlitby, vrátane sebaskúmania, pokánia a vyznania všetkého Pánovi. (porov. Jób 1,21; Joel 1,8.13; Jonáš 3,5.8).

"Stáli... a čítali." Ľudia museli mať skutočný hlad po poznaní Božej vôle a jeho zasľúbení, pretože čítali niekoľko hodín. Ich príklad predstavuje dve výzvy: (1) Dovoľte Bohu, aby hovoril prostredníctvom svojho slova. To je jediný istý základ pre oživenie a pre nápravu života a poslania cirkvi. (2) Čítajme Božie slovo zoširoka, nielen krátke časti a hlavne v jeho kontexte. Niekedy potrebujeme čítať dlhé úseky na jedno posedenie, aby sme získali široký pohľad. Môžeme sa tu učiť z rovnováhy medzi počúvaním Božieho slova, ktoré bolo doplnené o modlitby a uctievanie Pána. Tak by mali vyzerať aj naše osobné chvíle s Pánom.

6 Ty si jediný, Hospodin, ty si stvoril nebesia, nebesia nebies a všetky ich zástupy, zem a všetko, čo je na nej, moria i všetko, čo je v nich. Ty všetkému dávaš život a nebeské zástupy sa ti klaňajú.

33 Ty si spravodlivý vo všetkom, čo nás zastihlo, lebo ty si konal verne, ale my sme si počínali bezbožne.

34 Naši králi, naše kniežatá, naši kňazi a naši otcovia neplnili tvoj zákon, nedbali na tvoje príkazy a na tvoje výstrahy, ktorými si ich varoval.

35 Vo svojom kráľovstve napriek mnohým tvojim dobrodeniam, ktoré si im preukazoval, a v rozľahlej úrodnej krajine, ktorú si im dal, ti neslúžili, ani sa neodvrátili od svojich zlých skutkov.

36 Hľa, my sme dnes otrokmi. V krajine, ktorú si dal našim otcom, aby požívali jej ovocie a jej dobré veci, hľa, v tej sme otrokmi.

37 Jej hojná úroda patrí kráľom, ktorých si ustanovil nad nami za naše hriechy. Tí podľa svojej ľubovôle panujú nad našimi telami aj nad naším dobytkom. Sme vo veľkom súžení.“

Hoci Peržania neboli takí krutí voči svojim poddaným ako Asýria a Babylon, vyberali vysoké dane. Židia boli stále ich poddanými.

Jedna vec bola byť otrokom v cudzej krajine, ale byť otrokom vo vlastnej krajine bola úplne iná vec. Židia stále žili pod záštitou perzského kráľa, ale ich túžbou bolo žiť len pod Bohom svojich predkov. Modlitba sa končí vyznaniami: "Sme vo veľkej tiesni." Sme vo veľkom súžení. Takýto koniec modlitby je obrovským znakom viery v Boha. Ľud vedel, že Boh je jeho jedinou šancou na vyslobodenie, rovnako ako bol pre Izraelitov, keď boli v Egypte. Preto hovoria o súžení Bohu, lebo veria, že on im dá vyslobodenie a vysloboditeľa.

Áno, vo viere upierajú zrak na Mesiáša, ktorý prichádza, na spasiteľa Božieho ľudu a na vysloboditeľa od toho najväčšieho otrokára, ktorý ma meno hriech a smrť.

Záver

Bratia a sestry, chcel by som sa vás spýtať, rozmýšľali ste niekedy o tom, ako bral Pán Ježiš napísané Božie slovo? Bral ho vážne?

Ježiš slobodne priznal, že celé Písmo ukazuje na neho. Napríklad v Jánovi 5,39 Ježiš povedal židovským vodcom: "Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život; práve tie svedčia o mne." Neskôr Ježiš vysvetlil dvom učeníkom na ceste do Emauz "veci, ktoré sa ho týkajú, sú vo všetkých Písmach" (Lk 24, 27). Svojim učeníkom povedal: "Toto sú moje slová, ktoré som vám hovoril, keď som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, v prorokoch a v žalmoch" (Lk 24, 44).

Kristus tiež povedal, že prišiel naplniť celé Písmo. V Matúšovi 5,17 ubezpečil učeníkov, že nemá v úmysle zrušiť Zákon ani Prorokov, ale ich naplniť. Dôkazom toho je, že Ježiš sa ochotne podriadil starozákonnému učeniu, ako aj to, že opravoval tých, ktorí ho falošne obviňovali (Mk 2, 23-28). Ježiš sa považoval za toho, kto napĺňa starozákonné proroctvá. V Matúšovi 26,24 rozprával o tom, že on, Syn človeka, bude zradený, "ako je o ňom napísané". O niekoľko veršov neskôr Ježiš Petrovi priznal, že môže okamžite privolať dvanásť légií anjelov, aby sa chránili. Ježiš prišiel naplniť Písmo. Jeho pohľad na Písmo bol taký, že sa všetko týkalo jeho a každý detail sa musel naplniť.

Ježiš prirovnal trvanie Písma k trvaniu vesmíru. Povedal: 16 Zákon a Proroci sú až po Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo a každý sa doň násilne tlačí. 17 No ľahšie sa pominie nebo i zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka.(Lukáš 16,17). Takže "všetko, čo je napísané prostredníctvom prorokov o Synovi človeka, sa splní" (Lk 18, 31).

Ježiš tiež potvrdil historickosť a platnosť starozákonných osôb a udalostí. Napríklad potvrdil stvorenie Adama a Evy otázkou: "Či ste nečítali, že ten, ktorý ich stvoril od počiatku, ich stvoril ako muža a ženu a povedal: 'Preto muž opustí svojho otca i matku a spojí sa so svojou ženou a tí dvaja sa stanú jedným telom'?" (Matúš 19, 4-5).

Niektorí sa pokúšali nazvať opis prvej vraždy, pri ktorej Kain zabil Ábela, alegóriou - fikciou, ktorá učí duchovnú pravdu. Ale Ježiš pri konfrontácii s farizejmi povedal: "51 od krvi Ábela až po krv Zachariáša, ktorý zahynul medzi oltárom a chrámom. Áno, hovorím vám: Toto pokolenie sa bude zodpovedať." (Lk 11, 51).

Pri inej príležitosti sa Ježiš zmienil o Lotovi a jeho žene: "Ale v deň, keď Lot vyšiel zo Sodomy, padal z neba oheň a síra a všetkých zahubil. . . . Spomeňte si na Lotovu ženu" (Lukáš 17,29.32).

V priebehu rokov niektorí popierali historickú povahu potopy. Ježiš však veril v Noemovu potopu. Vyhlásil: "Veď príchod Syna človeka bude ako za Noemových dní. Veď ako v tých dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korábu" (Mt 24, 37-38).

A v knihe Genezis je mnoho ďalších skutočností, ktoré zdôvodnil, napríklad povolanie Mojžiša (Mk 12, 26). V Jánovi 6,31-32 hovoril o manne z neba. V Jánovi 3,14 hovoril o bronzovom hadovi vyzdvihnutom na púšti, ktorým bol Izrael uzdravený. Ježiš znova a znova súhlasil s autoritou starozákonných záznamov a potvrdzoval ju.

Ježiš prijal starozákonnú autoritu a odovzdal ju aj novozákonným záznamom (Jn 14,26; 15,26-27; 16,12-15). Považoval ju za ekvivalent svojho vlastného slova. Záznam o naplnení je rovnako autoritatívny ako predpovedný záznam.

Slová Pána Ježiša sú Božie slová. On je Boh. To ako On definoval prikázania, tak platia. To, ako On opísal učenie, to platí. On priniesol finálne zjavenie. Pán Ježiš nám najlepšie vysvetlil povahu Božieho slova, nie je to len napísaný text, ale je to živé slovo. Jn 6,63SEB

Duch oživuje, telo nič neosoží! Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.

On mu však odpovedal: „Je napísané: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ Mat 4,4.

Bratia a sestry, takto rozumejme Biblii, nie je to len zbierka pravidiel. Bohu ide o našu spásu a život, o to, aby sme Ho mohli spoznávať!

Modlitby

Pieseň 114