Kazateľ 3

Privítanie a modlitba

Privítanie!

Modlitba!

Pieseň 85

Kazateľ 3, 1-15

Bratia a sestry, dnes sa pozrieme na pravdepodobne najznámejšie slová z knihy Kazateľa. Všetko má svoj správny čas.

1 Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas:

Toto tvrdenie je životne dôležité. Človek, ktorý toto neprijíma a neprispôsobí sa trpí, je sklamaný a nenachádza zmysel. Život sa skladá z radosti a smútku, z budovania a ničenia, zo života a umierania. Každé z nich prichádza v správny čas. To nám pripomína, že sme stvorenia s hranicami a podliehame času a ešte sa nemôžeme zúčastňovať na radostiach večnosti, to nás v plnosti čaká až v nebi. Niektorí ľudia chcú v živote veľmi predbehnúť čas, chcú robiť veci, ktoré neprislúchajú danému času alebo veku a obdobiu, nerozumejú hraniciam času a potom zbytočne narazia. Je to tak vidieť pri deťoch alebo dospievajúcich, chcú byť príliš skoro dospelými, ale nie sú. Niekedy tomu zas nerozumejú rodičia a tak deťom nedoprajú detstvo, chcú z nich dospelákov. Ženy, ktoré sa stanú matkami, ale neprijali úlohu manželky a matky, neprijali čo všetko čaká každú matku v danom období. Muž a manžel neprijal čas a úlohu muža, manžela a rodiča, ale stále chce byť dieťaťom, hrať sa a bývať s rodičmi. Niekto nedokáže prijať, že je už na dôchodku a je vekovo starší, žije v minulosti a skúša rôznu fyzickú námahu, ktorú už nevládze robiť a je frustrovaný. Dôchodca pritom dokáže stále veľa, to neznamená len vysedávať pri krbe, ale treba prijať čas a obdobie a radovať sa z neho, pretože pochádza z Božej ruky. Ťažko bude človek byť šťastný, ak sa nevyrovnal so skutočnosťou, že život je plný zmien a smútku a radosti, ako aj postupnosti času a veku, vývoja človeka. Musíme sa zmieriť s tým, že sme smrteľní a podliehame plynutiu času a jeho hraniciam. Žiadne obdobie života netrvá večne.

Keď si všimneme text vidíme, že prvých 9 veršov je napísaných ako báseň. Báseň opisuje mnohé činnosti alebo udalosti života človeka, ale nevyjadruje sa k nim. Nehodnotí ich ako dobré alebo zlé, múdre alebo hlúpe, spravodlivé alebo hriešne. Šalamún len opisuje obdobia života; nepredpisuje, čo máme robiť. Opisuje bežný kolobeh života človeka s tým, čo doňho patrí a že tie udalosti majú v živote svoj vhodný čas.

Náš čas je skutočne v Božích rukách a kto v Boha naozaj verí, dostáva milosť chváliť Pána slovami Žalmu 31, 15-16 15 Ja len tebe dôverujem, Hospodin. Povedal som: „Ty si môj Boh.“ 16 V tvojej ruke je môj čas.

Prijmi čas, ktorý ti dal Boh. Veď náš čas je v Božej ruke. Prijmi čas, že si v škole, využi ho naplno. Prijmi čas, že pracuješ a si v produktívnom veku, prijmi čas, že si na dôchodku a nežime v minulosti, ale využívajme čas a radujme sa z času, v ktorom sme teraz, veď sme pod Božou autoritou.

2 je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať zasadené,

Toto slovo znamená aj to, že je čas narodiť sa, ale tiež je čas rodeniu, je čas kedy ženy môžu porodiť a kedy už nie. Túto pravdu potvrdzuje aj Jób. Boh dal hranice ľudskému životu. Boh vymeral človeku mesiace a dni, túto hranicu nikto neprekročí. Človek chce vyzerať mladšie. Skrášľujeme sa, podstupujeme operácie, investujeme do toho mnoho úsilia a námahy, aby sme vyzerali mladšie. Smrť však neprekabátime. Boh dal život a zas ho vezme, preto je oveľa lepšie myslieť na svoju večnosť, aby sme večnosť mali zabezpečenú v Božej prítomnosti. Stravujeme sa zdravo a snažíme sa udržiavať zdravý životný štýl, aby sme boli zdraví a žili dlho. Je v poriadku žiť zdravo a starať sa o seba v tejto oblasti. Zdravie tela však doplňme o zdravie ducha, pretože telo tu ostáva, ale duch vystupuje k Hospodinovi.

Sú ľudia, ktorí nechcú o smrti ani počuť, ani pomyslieť, je to tabu. Niekomu ani len nenapadne, že by mal mať deti, chce kariéru, žiadne deti. Potom sa však dostane do veku, kedy by aj chceli deti, ale už to nebude možné. Boh určil všetkému čas a hranice.

3 čas zabíjať a čas liečiť, čas rúcať a čas stavať,

4 čas plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať,

5 čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, čas objímať a čas zanechať objímanie,

Nezabudnime, že ide o opis reality, nie automaticky o návod, čo robiť. Z tohto posolstva si nevyberajme: "Musím ísť niekoho zabiť”, lebo toto som z tohto zoznamu ešte nespravil. Kazateľ 3 nie je povolenie zabíjať. Je to popis krutej reality pod slnkom. Sú časy vojen a časy mieru.

Nie je len čas zabíjať a liečiť, ale je aj čas rúcať a budovať (3,3). Domy, do ktorých predchádzajúce generácie vložili svoje srdce a všetky peniaze, sú nakoniec zbúrané a vyčistené, aby tam mohlo byť niečo iné. Dom, ktorý vlastnila rodina mojej mamy, bol pekný sedliacky dom, mama v ňom vyrástla, ja mám naň tiež živé spomienky. Starkí mali len dcéry. Vydali sa a odsťahovali. Zomrela starká a potom starký, dcéry dom predali a nový majitelia ho zbúrali, ostala len pekná drevená brána, tú si nechali. Niekedy keď idem okolo, len si spomínam, ale tak to na svete chodí. Ani moja mama sa za tým netrápi a nežiali. Dom bol, poslúžil a už nie je.

Rodičia si postavili nový dom v Srbsku, zapojená bola celá rodina samozrejme, stavali ho asi dva roky a ja som sa narodil už do nového domu, rodičia však v ňom bývali len 3 roky a potom už nikdy viac, pretože nás Pán presunul na Slovensko, do po rokoch predali a teraz patrí miestnemu kazateľovi. Nič netrvá večne.

Je čas plakať a smiať sa a je čas smútiť a tancovať (3,4). Žijeme vo svete plnom manželstiev, svadieb, ale aj pohrebov. Vezmeme sa, radujeme sa na hostine, tešíme sa, keď niekto otehotnie. Lenže niekto iný v rodine zas trpí nejakým spôsobom a plačeme spolu s ním. To je život pod slnkom. Dávid tancoval pred Pánom vo veľkej radosti, keď archa prišla do Jeruzalema (1 Kr 15, 29), a hlboko plakal pri synovej chorobe a nakoniec smrti (2 Sam 12, 15-23). Sú chvíle radosti a smiechu a sú chvíle hlbokej bolesti. To je náš život. Túto realitu si treba uvedomovať a prijať ju. Smiech a radosť netrvá večne, ale ani smútok a bolesť netrvajú večne.

Je čas odhadzovať a zbierať kamene (Kazateľ 3,5). Táto fráza je pre nás ťažko zrozumiteľná, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa odhadzovanie kameňov vzťahuje na starovekú vojnovú prax. Napríklad v 2 Kr 3,19.25 sa uvádza vojnová stratégia Izraela, v ktorej mali hádzať kamene na polia svojich nepriateľov, aby ich znehodnotil. Naruší sa tým poľnohospodárstvo. Čo sa týka zbierania kameňov - Iz 5,2 opisuje proces odstraňovania kameňov z poľa pred výsadbou vinice.

Je tiež čas objatia a zdržania sa objatia (Kaz 3,5). Sú chvíle, keď pozdravíte priateľov objatím, a je čas na prerušenie priateľstva.

6 čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať,

7 čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť,

8 čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru.

Je čas hľadať a stratiť (3,6). Keď niečo stratíme, usilovne to hľadáte, ale príde čas, keď musíte hľadanie vzdať. Ja mám niekedy pocit, že my máme v byte Bermudský trojuholník. No vďaka Bohu mám Mišku, ktorá mi pripomenie, kde som to položil.

Je čas na trhanie a šitie (3,7). S najväčšou pravdepodobnosťou sa tento výrok vzťahuje na židovský zvyk roztrhnúť si odev v čase smútku alebo pokánia (Hunt, Kazateľ, 12). Keď sa však skončil čas smútku, nastal čas zašiť si odev. Je tiež čas mlčať a čas hovoriť (Kaz 3, 7). Kto vie pochopiť správny čas na mlčanie a správny čas na hovorenie, to je múdry človek. Pokiaľ ide o kontext smútenia, je čas mlčať a iba jednoducho byť prítomní v čase zármutku blízkych, objať, vtedy netreba nič hovoriť, alebo na pohrebe. Táto fráza by mohla odkazovať na múdroslovnú prax rozoznávania správneho času na konfrontáciu alebo zdržanie sa, ako je to načrtnuté na miestach ako Príslovia 26, 4-5 (Longman, Kazateľ, 117). Niekedy sa hlupákovi postavíme, inokedy sa zdržíme. Je čas konfrontovať ľudí a je čas mlčať, modliť sa a dúfať, že sa budú kajať.

Je čas milovať a nenávidieť a je čas na vojnu a mier (3,8). Kazateľ prechádza od osobnej skúsenosti k národnej skúsenosti (Longman, Kazateľ, 117). Báseň opäť neobhajuje vojnu ani pacifizmus. Jednoducho opisuje časť ľudskej skúsenosti. Aj mierumilovné národy sú často nakoniec vtiahnuté do vojenského konfliktu. Mier netrvá večne, ale ani vojna netrvá večne, raz skončia.

9 Aký trvalý zisk zostane pracujúcemu z toho, s čím sa namáha?

Opäť sa pýta na trvalý zisk z toho celého životného kolobehu a ľudskej práce a námahy.

Aký prínos má táto skutočnosť kolobehu života? Aký je zisk alebo výhoda v tomto svete pod slnkom, kde Boh uvalil kliatbu na našu námahu a prácu kvôli hriechu (pozri Gn 3, 17-19)? Odpoveď je: nič, žiadny zisk. Život nemá zmysel, pretože nič nevydrží, všetko má svoj protiklad, ktorý ho zneguje. Zo všetkého toho sadenia, stavania a bojovania nie je žiadny čistý zisk ani zmena. Je tu len viac práce, viac riadu na umývanie, viac vojen bez trvalého pokoja a všetko sa to končí smrťou.

Báseň odhaľuje veľkú absurditu života, pretože každá činnosť ruší tú druhú. Je tu 14 plusov a 14 mínusov, a to je dokopy nula! Každé narodenie sa končí smrťou, každá zasiata plodina je vytrhaná a zomiera, každá budova je nakoniec zrúcaná, každá oslava skončí a príde pohreb a každý mier sa končí a nastane ďalšia vojna. Nič netrvá večne, panuje neustály kolobeh.

10 Všimol som si zamestnanie, ktoré dal Boh ľudským synom, aby sa ním zapodievali.

11 Všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť im dal do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku až do konca nevystihne.

Odkiaľ však človeku túžba po tom, aby niečo trvalo večne? Boh nám dal večnosť do mysle. Boh urobil všetko krásne vo svojom čase. "Krásny" tu znamená "vhodný". Ak dokážeme prijať život taký, aký je, aj ťažké chvíle budú znesiteľné, pretože vieme, že raz skončia. Má to však jeden háčik. Vo svete času sa cítime ako cudzinci a túžime byť súčasťou večnosti. Cítime potrebu, aby sme my a naša práca boli veční, a predsa nás mrzí, že sme uväznení v čase. Túžime tiež pochopiť svoje miesto vo vesmíre na pozadí večnosti. Nemôžeme však zistiť, čo Boh urobil od začiatku do konca. To znamená, že nie sme schopní rozoznať plán alebo zákonitosť toho všetkého. Božie zámery sú mimo našej sféry kontroly alebo skúmania, či pozorovania, naša obmedzenosť nám bráni pochopiť Boha dokonale. Máme teda pocit odcudzenia a zmätenosti, keď žijeme v čase.

Boh je pred časom, On čas stvoril, je mimo neho, nad ním, niekedy je v ňom, ako len chce. My sme v čase, ale Boh nám dal večnosť do mysle. Je to akýsi pozostatok nášho dobrého a bezhriešneho stvorenia, avšak naša myseľ je pokrivená hriechom.

Boh je ten, ktorý má na starosti tieto časy a určené udalosti. A stanovuje to, čo bude nasledovať. Zdá sa, že zastrešujúcim bodom je, že Boh všetky tieto veci určil alebo ustanovil ako súčasť svojho väčšieho, plánu, ktorý nám čiastočne poodhalil, ale aj tak mu celkovo nedokážeme dokonale porozumieť. Nemôžeme poznať alebo vidieť celý Boží plán, ani ho úplne pochopiť, nech by sme akokoľvek chceli. Obmedzenosť ľudského poznania je hlavnou témou Kazateľa a cieľom odhalenia tejto skutočnosti je viesť nás k viere v Boha. Vieme, že tam vonku je niečo viac, a chceme poznať svoj cieľ a svoj zmysel.

Vieme, že život pod slnkom nie je všetko, čo existuje, a preto je absurdné žiť tak, akoby tento život bol všetko. Je tu túžba žiť večne, je tu túžba po niečom viac než po živote pod slnkom.

Preto sa mnohí ľudia neuspokoja s jednoduchým kolobehom života a skúšajú rôzne veci, aby okúsili niečo viac, niečo nadzmyslové alebo nadprirodzené, neprirodzené skúsenosti. Nech je to hocičo, drogy a kadejaké omamné látky, kulty, sekty a náboženstvá a ich rôzne praktiky.

Lenže jedinou pravou odpoveďou na prázdne miesto v človeku je Ježiš Kristus. Ľudia akosi rozumejú, že existuje niečo viac, snažia sa to miesto zaplniť, ale nikto a nič to nedokáže urobiť, iba Pán Ježiš Kristus. Trvalý účinok s presahom za smrť a do večnosti má jedine viera v Ježiša Krista, Božieho Syna.

Musíme však pochopiť, že na začiatku bol stanovený božský zámer a plán, ktorý sa nakoniec naplní. Nad všetkými vecami vládne zvrchovaný Boh.

Boli sme stvorení pre Boha a pre Jeho zámer, preto by nás nemalo prekvapiť, že sme frustrovaní, keď sa od Neho odvrátime. To je frustrácia, ktorú Šalamún odhaľuje v celej knihe. Boh chce, aby sme boli nespokojní, kým neprídeme do spoločenstva s Ním. A bez Neho nikdy nebudeme natrvalo spokojní. Akoby hovoril "Stvoril si nás pre seba a naše srdcia sú nepokojné, kým nenájdu odpočinok v Tebe."

Ľuďom sa však nepáči predstava, že Boh je suverénny vládca a že On rozhoduje o čase. "Ľudia dovolia Bohu byť všade okrem Jeho trónu. Dovolia mu, aby bol vo svojej dielni, aby vytváral svety a hviezdy. Dovolia mu, aby rozdával almužny a udeľoval milodary. Dovolia mu, aby udržiaval zem a niesol jej piliere, aby zapaľoval nebeské lampy alebo vládol vlnám večne sa pohybujúceho oceánu; keď však Boh vystúpi na svoj trón, Jeho stvorenia vtedy škrípu zubami; a keď hlásame, že na trón zasadol Boh a že má právo robiť si so svojimi, čo chce, a nakladať so svojimi stvoreniami, ako uzná za vhodné, bez toho, aby sa s nimi v tejto veci poradil, vtedy zúria a nechcú počuť túto zvesť, potupujú tých, čo to hlásajú, lebo Boh na svojom tróne nie je Boh, ktorého milujú.' Boh však vládne, či sa to človeku páči alebo nie.

12 Spoznal som, že nie je pre nich nič lepšie, ako sa radovať a konať vo svojom živote dobro.

13 Aj to, ak niekto môže jesť a piť a zakúsiť dobro popri svojej námahe, je Boží dar.

Na rozdiel od neveriaceho, kresťan chápe, že Boh má všetko pod kontrolou a jeho plán sa uskutočňuje na celom svete. Preto môže veriaci človek jesť, piť a pracovať s veľkou radosťou a zmyslom. Kresťan vie, že Boh dal tieto veci svojmu ľudu, aby sa z nich tešil, ako sa uvádza v záverečnej vete: "Toto je Boží dar človeku".

Šalamún povzbudzuje, aby sme sa tešili z detailov nášho života, pretože sú súčasťou tohto krásneho obrazu. Hovorí, že pre človeka nie je nič lepšie ako tešiť sa z dobrých vecí, kým žije (3, 12). Náš život je prchavá hmla, ale dal nám ho Boh a dáva nám do života množstvo dobrých vecí, darov a požehnania. Môžeme sa teda radovať z jedla a pitia a tešiť sa zo svojej práce a z kolobehu života a všetkých dobrých vecí, pretože to je Boží dar človeku (3,13). Ako povedal Šalamún v 2. kapitole, radosť zo života je dar, ktorý Boh dáva tomu, "kto sa mu páči" (2,24-26).

Opäť si treba položiť otázku: Kto sa páči Bohu? Odpoveď znie, bez viery nie je možné sa páčiť Bohu. Nikto z nás sa nenarodil s vierou, všetci sme zhrešili tak ako by sme sa mohli Bohu páčiť? Ježiš Kristus je Boží milovaný Syn, ktorý nikdy nezhrešil, ale na kríži vzal na seba Boží hnev a trest za naše hriechy, umožnil našu vieru a daroval nám vieru, aby sme sa prostredníctvom viery stali príjemnými a milými Bohu skrze Ježiša Krista. Preto sa Boží Syn páči Bohu a tí, ktorí sú v Kristovi. Tí, ktorí veria evanjeliu, môžu právom požívať Božie požehnania tak, ako to Boh zamýšľal, namiesto toho, aby si tieto požehnania premenili na modly. Môžeme sa z nich radovať a vo vzťahu s Bohom a službe Jemu budú mať zmysel s presahom do večnosti.

Spočívajúc v Kristovi a skrze neho zmierení s Bohom, sme spokojní v Stvoriteľovi a tešíme sa zo stvorených vecí, ale ich neuctievame, ani v nich nehľadáme zmysel. Rozumieme, že sú to Božie dary a prostriedky. Tak sa radujme zo života. Objímajme svoje deti, milujme svoje rodiny a manželských partnerov, hrajme futbal, čítajme dobré knihy, počúvajme kvalitnú hudbu, jedzme chutné jedlo, učme sa v škole a vzdelávajme sa a robme mnoho iného dobrého ako prostriedok uctievania svojho Stvoriteľa.

14 Spoznal som, že všetko, čo Boh koná, trvá naveky. Nemožno k tomu nič pridať ani z toho nemožno ubrať, Boh tak urobil, aby sa ho ľudia báli.

15 Čo je, je už dávno. Čo má byť, bolo už dávno. Boh však vyhľadá i to, čo už zaniklo.

To, čo koná človek je dočasné, ale to, čo koná Boh trvá naveky. Wow. To je strašne dôležitá pravda. Boh je úplne iný ako my, On je večný a to sa prejavuje v Jeho skutkoch. Kazateľ poznamenáva, že večná dokonalosť Božieho diela prekonáva všetky ľudské snahy a vysmieva sa ľudským túžbam stať sa večne významným. Nikto nemôže prekaziť alebo zmeniť Božiu vôľu a jeho cesty presahujú naše chápanie. Tento verš možno prirovnať k veršom Gn 3, 5. 22. Tam je pôvodom ľudského utrpenia a odcudzenia túžba byť ako Boh. Keby sme boli schopní všetko poznať, ovládať život a byť ako Boh, necítili by sme potrebu zbožnosti. Ľudstvo je však ďaleko od božského charakteru. Sme úplne podmienené bytosti a našou jedinou primeranou reakciou je úcta a bázeň pred Bohom.

K Božiemu dielu vo svete nemožno nič pridať ani z neho nič odobrať. Boží plán sa nedá zmeniť a Boh má pre svoj plán konkrétny zámer. Má spôsobiť, aby ho ľudia uctievali. To je v knihe Kazateľ kľúčové. Bázeň pred Bohom je začiatkom múdrosti a je kľúčom k zmierneniu frustrácie života uviaznutého medzi časom v tejto existencii a večnosťou.

Toto je Boh, ktorý premieňa zlo na dobro. Toto je Boh Jozefa, muža, ktorého zradili jeho bratia, predali do otroctva a neprávom uväznili, ale ktorý sa potom stal vládcom v Egypte. Boh použil všetky neporiadky, ktoré sa Jozefovi stali, aby ho postavil do pozície, v ktorej zachránil svet pred hladomorom. Keď sa jeho bratia báli, že sa im pomstí, keď mal mocenské postavenie a ich otec Jákob bol mŕtvy, povedal im: "20 Vy ste proti mne osnovali zlo, Boh to však obrátil na dobro, takže učinil, čo je dnes: zachoval pri živote mnohých ľudí." (Gn 50, 20).

V tejto súvislosti nám Biblia hovorí o našom Bohu, že "keď sa čas naplnil" (Gal 4, 4), Boh poslal svojho Syna Ježiša do tohto sveta, aby prežil všetky časy a obdobia, ktoré prežívame my. Bol čas, aby sa Ježiš narodil, čas, aby uzdravoval chorých, čas, aby budoval, čas, aby búral dlhoročné štruktúry, čas, kedy sa radoval na svadbe, čas, aby plakal pri hrobe svojho priateľa, a čas, aby zomrel. Vstúpil do tohto nešťastného sveta, aby na seba vzal všetku jeho bolesť a utrpenie. Vzal na seba hriech, aby Boh mohol premeniť zlo na kríži - zlých ľudí, ktorí zavraždili Božieho Syna - na spásu sveta.

Modlitby

Pieseň 96